Textil ako tichý

tvorca atmosféry

Vnímanie priestoru – a jeho textilného usporiadania – nie je univerzálne, ale výrazne ovplyvnené kultúrnym zázemím, hodnotami a spoločenskými normami.

Táto rozmanitosť sa stáva zrkadlom identity, ktorú si človek buduje vo vzťahu k priestoru – či už ide o intímny domov, komunitné alebo verejné prostredie. Západné kultúry preferujú individualizmus a členenie na súkromné zóny, zatiaľ čo východné zdôrazňujú harmóniu a duchovné hodnoty – ako feng shui, wabi-sabi či „ma“. Vnímanie prázdnoty ako priestoru pre rast a pokoj sa stotožňuje s myšlienkami v knihy Radosti z ticha.[1]

Africké interiéry sú komunitné, plné farieb a symboliky, Latinská Amerika kladie dôraz na extroverziu a spojenie s prírodou, kým indický dizajn prepája ornament s duchovnom a tradíciou. Európsky prístup spája historickú kontinuitu s racionalitou a reaguje na súčasnosť konceptmi ako hygge či minimalizmus. Postmoderný dizajn prináša pluralitu štýlov, dôraz na symboliku a osobný výraz ako reakciu na anonymitu modernizmu. Obe disciplíny sú nositeľmi významov, identity a kultúrnych kódov. V postmodernej ére dominuje individualita – či už v obývačke, alebo v šatníku. Interiérový dizajn aj móda tak tvoria jazyk, ktorým vyjadrujeme, kým sme a čo je pre nás dôležité – prepájajú funkciu, estetiku a identitu do jedného celku.

Textílie často pôsobia podvedome – ako tichí tvorcovia prostredia formujú atmosféru domova a vytvárajú náladu interiéru. Prostredníctvom ornamentov, farieb a štruktúr nesú v sebe symboliku tradície, pokoja či harmónie a presahujú čisto estetickú alebo praktickú funkciu. Textil nie je len o materiáli a dizajne – je nositeľom kultúry, histórie a osobného príbehu.

Nostalgicky sa mnohokrát vraciam do spomienok na spoločne strávené chvíle v dome môjho starého otca, kde každý predmet mal svoj význam a miesto. Mnohokrát rituál ako príprava stola – sa mi v spomienkach vynára ako obraz: slnečné lúče, ktoré prechádzali cez závesy a odrážali nádhernú štruktúru kvetín, hudba v pozadí, otvorené okno, vôňa leta - čerstvo pokosenej trávy, do toho natrhanie najkrajších kvetou zo záhrady – danie do vázy, výber obrusu, vytiahnutie z vitríny sviatočného (toho „zakázaného“) porcelánu, jedlo pripravené s láskou, a radosť, že môžeme proste spolu len byť – všetko to sa stalo mojím spôsobom, ako vyjadriť úctu k spoločnému času. Práve tieto momenty, nenápadne rámcované textilnými detailmi ako obrus či záves, dotyk štruktúry sa mení na spomienky. Vďaka týmto gestám som pochopila, že práve v detailoch vzniká atmosféra, ktorá podporuje blízkosť a autenticitu.

Zmyslová estetika priestoru: prepojenie jednoduchosti, farby, svetla a materiálu

Priestor ako
zrkadlo identity

Súčasný dizajn smeruje od čisto vizuálneho k multisenzorickému vnímaniu priestoru, kde estetika slúži ako prostriedok emocionálneho prepojenia. Vrstvenie textúr, svetlo, farba sú jeden z kľúčových nástrojov k stimulácií zmyslov.

Estetika a jednoduchosť ako prístup k dizajnu

Minimalistický dizajn zdôrazňuje krásu v jednoduchosti a funkčnosti. Kaggé poukazuje na to, že ticho a minimalizmus oslobodzujú myseľ, čo aplikujeme aj v interiérovom dizajne.[1] Príkladom sú štúdiá ako Frascari, ktoré zdôrazňujú, že interiér je miestom, kde sa stretávajú estetické, emocionálne a funkčné potreby.[2] Podľa Gombricha je zas najzákladnejším prejavom nášho zmyslu – rovnováha. Čo je hore je aj dole.[3]

Zmyslové pôsobenie priestoru

Priestor ovplyvňuje naše pocity a správanie. Dizajn interiéru má silný vplyv na psychické a emocionálne vnímanie. Textílie, ako trojrozmerné tkaniny napr. od Alexandry Gaca, umožňujú zmyslový zážitok cez dotyk. Textilné inovácie podporuje aj Textile Museum v Tilburgu.[4]

Svetlo a osvetlenie

Osvetlenie má priamy dopad na atmosféru a emocionálny charakter priestoru, nie je len prakticky osvetľuje, ale aj vnáša emocionálnu hodnotu. Štúdiá ako Licht Kunst Licht[5] a dizajnérky Lucie Koldová a Petra Blaisse kombinujú svetlo s textíliami na vytvorenie dynamických svetelných scenérií.[6]

Farby a ich kombinácie

Farby majú kľúčovú úlohu pri formovaní atmosféry priestoru a ovplyvňovaní našich pocitov. Farby v textíliách, interiéroch a architektúre vytvárajú požadovanú atmosféru. Yves Klein používal svoju modrú (IKB)[7], zatiaľ čo Marimekko je známe výraznými farebnými kombináciami.[8]

Vizuálne prvky, ornament a mierka vzoru

Dôležitou súčasťou estetického zážitku sú aj vizuálne prvky ako tvar, textúra, farba a mierka vzoru. V interiérovom dizajne sa mierka vzoru prispôsobuje veľkosti priestoru. Vzory sú statickejšie, harmonickejšie a dlhodobejšie. Ornamenty, ako poukazuje Gombrich, neslúžia len na zdobenie, ale sprostredkúvajú poriadok a kultúrne hodnoty.[9]Malé priestory (kúpeľne, chodby) vyžadujú jemné vzory, veľké miestnosti (obývačky, haly) znesú kontrastné vzory, spálne preferujú stredné a menšie vzory pre pokojnú atmosféru, a detské izby kombinujú rôzne mierky na hravý efekt.[10]

V móde mierka vzoru a vzory ovplyvňuje siluetu, pohyb tela a reakcia na sezónne trendy. Malé vzory (napr. bodky) pridávajú eleganciu, stredné vzory (pruhy, kocky) sú univerzálne a veľké vzory (kvety, abstrakcie) vytvárajú výrazný efekt. Zatiaľ čo v móde vzory ovplyvňujú vzhľad pri pohybe, v interiéri prispievajú k harmónii a atmosfére priestoru.

Ekologické materiály a udržateľnosť

V súčasnosti sa kladie dôraz na ekologické materiály ako recyklovaný plast, organická bavlna a udržateľné drevo, ktoré minimalizujú environmentálny dopad. Inovatívne prístupy k ekologickým materiálom, ako napríklad spolupráca Studio Envision s Levi's na recyklovanom denime, dokazujú znižovanie ekologickej stopy.[11] Materio zase vyvíja materiály z recyklovaných plastov a bio-odpadov.[12]

Postup práce

Celý proces tvorby kolekcie som realizovala ručne – s dôrazom na osobný prístup, prácu s pamäťou a zmyslové vnímanie. Východiskom boli moje vlastné kresby, ktoré som vytvárala intuitívne, s odkazom na spomienky z detstva a atmosféru dedovej záhrady. Tento priestor sa stal hlavným symbolickým motívom celej kolekcie – miestom premeny, rastu, vrstvenia a rozmanitosti.

Po úvodnej fáze kresby nasledovalo digitálne spracovanie vybraných motívov. Pracovala som s ich úpravou, vrstvením a kompozíciou, pričom som dbala na to, aby si jednotlivé prvky zachovali svoj „rukopis“ a osobný charakter.

Na textil som motívy prenášala dvoma hlavnými spôsobmi – sieťotlačou a digitálnou tlačou. Sieťotlač mi umožnila pracovať s vrstvením farieb a štruktúr v manuálnom rytme, zatiaľ čo digitálna tlač poskytla možnosť zachovať jemné nuansy kresby a detailné spracovanie.

Dôležitou súčasťou procesu bola aj úprava fotografií – fotodokumentácia záhrady a prírodných motívov, ktorú som následne digitálne upravovala a integrovala do návrhov. Niekde sa objavujú ako súčasť kompozície, inde slúžili ako inšpirácia pre tvar, farebnosť či štruktúru.

Celá kolekcia zachytáva premenu záhrady – od organizovanej, udržiavanej a harmonickej, až po divokú, prerastenú a spontánnu. Tento prechod sa vizuálne prejavuje v kompozíciách aj textúrach, ktoré sa stávajú čoraz vrstvenejšími, dynamickejšími a expresívnejšími.

Práca bola vedomým spojením tradičných a súčasných techník, pričom každá fáza bola realizovaná s rešpektom k remeslu, procesu a osobnej výpovedi.

„Východiskom boli moje vlastné kresby, ktoré som vytvárala intuitívne,
s odkazom na spomienky z detstva 
a atmosféru dedovej záhrady.“

 „Záhrada sa stala metaforou premeny
– od upravenej a organizovanej po divokú a spontánnu, čo sa odráža aj
v mojej práci.“

Táto práca preto nevznikla iba ako dizajnérsky projekt.
Je osobným hľadaním súvislostí medzi minulosťou a súčasnosťou, medzi priestorom a textilom, medzi pamäťou a ornamentom. Je pokusom uchopiť niečo pominuteľné – a pomocou vzoru, farby a štruktúry to uchovať, transformovať a sprostredkovať ďalej. 

Výnimočné momenty nevznikajú náhodou. Sú výsledkom citlivosti voči tomu, čo nás obklopuje. Tento proces pozorovania ma priviedol k uvedomeniu, že aj v dnešnom svete, kde sa často presúvame a meníme, zostáva túžba po bezpečí, blízkosti a autenticite rovnaká. Práve textil – ktorý nás sprevádza v každej fáze života, od každodenných predmetov až po osobné odevy – nie je len nástrojom estetického vyjadrenia, ale prostriedkom na vytváranie pocitu domova a seba samého. Je to tichý, no silný element a stáva sa aktívnym spolutvorcom našich každodenných zážitkov.

Textil v móde

a interiérovom dizajne

Textil v móde a interiérovom dizajne plní rozdielne, no vzájomne sa dopĺňajúce úlohy. V interiéri podporuje atmosféru, komfort a stabilitu priestoru, zatiaľ čo v móde slúži najmä ako výraz identity, reaguje na pohyb tela a neustále sa meniace trendy. Kým interiérové materiály sú robustnejšie a dlhodobejšie, módne tkaniny bývajú ľahké, flexibilné a sezónne. Vnímanie a funkcia textilu sa líši podľa kontextu, no v oboch oblastiach má silný emocionálny aj kultúrny rozmer. Interiér je vnímaný ako fyzický priestor, ktorý si človek vedome vytvára a obýva, zatiaľ čo móda predstavuje osobný, pohyblivý priestor, ktorý nosíme na sebe. Oblečenie aj interiér tak fungujú ako vizuálny jazyk, ktorým komunikujeme svoju identitu a hodnoty. 

Z porovnania vyplýva, že textil v interiéri a v móde síce plní odlišné funkcie, no v oboch oblastiach má silný estetický, emocionálny a symbolický význam. Interiérový textil tvorí zázemie a stabilitu, zatiaľ čo módny je nástrojom identity a pohybu.

Vzťah človeka, priestoru a textilu je vždy obojstranný – textil nielen odzrkadľuje náš vkus a kultúrny kontext, ale aj formuje atmosféru, v ktorej sa pohybujeme a cítime. Či už ide o záves v miestnosti alebo vzor na šatách, oba prvky sú nositeľmi osobného aj kolektívneho príbehu.

Tento vizuálny jazyk, ktorý prepája priestor „na sebe“ aj „okolo seba“, sa stáva základom mojej vlastnej tvorby – kde prepájam emóciu s materiálom, ornament s príbehom a jednotlivé vrstvy s intímnym priestorom identity.

Rozmanité kultúrne prístupy k priestoru a textilu ukazujú, že každý detail môže byť nositeľom významu – nielen svojou prítomnosťou, ale aj absenciou. Práve prázdnota, často prehliadaná ako „nič“, má v mnohých tradíciách zásadný význam. Preto sa otvára otázka: čo sa stane, ak z priestoru úplne odstránime látky, textúry a príbehy? Takýto „holý“ priestor sa nestáva len fyzickým javom, ale i mentálnym a duchovným konceptom, ktorého význam je hlboko prepojený so zmyslovým vnímaním, identitou a dizajnérskou tvorbou. Holý priestor – predstavuje začiatok, čisté plátno plné potenciálu. Je to miesto meditácie, ticha a možnosti znovuobjavenia zmyslu. Absencia textilu môže byť zároveň očisťujúca aj desivá – strácame zmyslový kontakt, ale nachádzame vnútorný pokoj. V textilnom dizajne funguje ako kontrast, ktorý zvýrazňuje význam dotyku a vrstiev. Prázdnota má duchovný rozmer – v zenovej filozofii je plná významu a krásy.

Aj jeden jediný prvok – látka, kvet – môže narušiť ticho a priniesť pamäť či emóciu. Jungova predstava „nahoty“ ako odhalenia pravého Ja ukazuje, že holý priestor môže byť liečivý, autentický a hlboko osobný.[1] Ale v našich zaužívaných tradíciách je otázne, či by nám predsa „niečo nechýbalo“.

Čo sa stane,

ak je priestor „holý“?